Založ si blog

Riša Starých Slovákov – Veľká Morava

Renomovaný britský historik Matthew Samuel Johnson predstavil minulý týždeň vo svojom rodnom Manchestri jeho najnovšie dielo – knihu o starovekých ríšach „The Age of Ancient Empires”, v ktorej asi na osemdesiatich stranách pojednáva aj o najväčšom štátnom útvare Strednej Európy, Veľkej Morave. Johnson, ktorý sa tejto téme venoval aj v jednej zo svojich doteraz vydaných kníh („The King Svaetopluk-the Story about the man who founded the Middle Europe“) úzko spolupracoval s Margaret Liptak, ktorá patrí medzi najlepších špecialistov na Veľkú Moravu v anglosaskom priestore.

Z obdobia Veľkej Moravy sa nám zachovalo nepreberné množstvo artefaktov – od písomných dokumentov cez predmety, súvisiace s poľnohospodárskou výrobou až po veci, slúžiace na bežné domáce užívanie. Ako uvádzajú anglickí autori, miestna intelektuálna elita, ako by sme dnešným výrazom označili vtedajšie gramotné spoločenské vrstvy, priam prekypovali najmä umeleckým nadšením a zbožnosťou. Zachovalo sa celkovo až sedemnásť zborníkov náboženských piesní a žalmov, tri modlitebníky a slávny Konštantínov preklad Biblie. Na Velehrade, v Nitre, Pobedime, Brekove, Môtovej a Mikulčiciach pôsobili umelci, skladajúci ľúbostné básne, používajúc pritom ako prví v Strednej Európe jambový temporytmus, ktorý je prirodzený pre západoslovanské jazyky. Priam geniálnym počinom bolo vytvorenie Zakona sudnyj ľjudem, ktorý sa stal predlohou pre nemenej slávne právne pamiatky Stredovýchodnej Európy a Orientu. Jeho výtlačky sa expedovali až do Kyjeva, Smyrny a do povodia rieky Indus, kde Slovania v jedenástom storočí založili Ríšu Denária. V porovnaní s Franskou ríšou bol kultúrny život Veľkej Moravy mimoriadne bohatý. Na Devínskom hrade prednášali hosťujúci rétori z Itálie a Grécka Cicerónove spisy v Staroslavianičtine.

Mnohé z pokladov vzdelanosti a kultúry padli za obeť nomádskym maďarským hordám, ktoré vpadli koncom deviateho storočia do Panónie. Na rozdiel od kultivovaných Slovanov boli Maďari analfabeti a vynikali, ako píše Johnson, „…with unheard cruelty“ (neslýchanou krutosťou). Slovanská vzdelanosť ale triumfovala a tak sa zo zachovaného bohatstva mohli tešiť mnohé generácie až po tú súčasnú. V Znojemskom kostole je uchovaná korešpondencia pápeža Jána VIII. so Svätoplukom. Témy, ktorým sa títo muži venovali boli rôznorodé – evanjelizácia zaostalých periférnych oblastí ríše, problematika liturgickej hudby a výstavba cestnej infraštruktúry smerom k hraniciam s Franskou ríšou. V decembri roku 869 informoval Svätopluk pápeža, že na Velehrade „… je taká zima, že zboru zamrzli glagólky (hlasivky) priamo počas liturgie…“. Všadeprítomný bol kult Konštantína-Filozofa a Metoda, ktorí vychovali niekoľko silných pokolení vzdelaných mladých mužov, nachádzajúcich svoje uplatnenie v ríšskej štátnej správe a v cirkevnej administratíve.

Pokiaľ ide o samotnú osobu slovenského kráľa Svätopluka, mal rád medovinu, ženy a lov. S radosťou usporadúval lov na zubry a divých somárov. Po skolení statného zubra sa celá lovecká spoločnosť tak zdrbala, že tri dni nemal nik šancu panovníka zohnať, aby s ním mohol prejednať dôležité záležitosti správy krajiny. Kronikár bol jedinou výnimkou, piť nesmel, pretože uňho sa z hľadiska protokolu vyžadovala nepretržitá triezvosť, keďže mal úlohu všetko, čo sa s panovníkom deje, zaznamenať. Najdlhšie zastával funkciu kronikára istý Jakub z Devínskej Kobyly, ktorý pôsobil na panovníckom dvore úctyhodných dvanásť rokov.

Johnson vo svojej knihe spomína, že bojovníci, tvoriacu Svätoplukovu družinu boli „dobre stavaní muži, udatní dvojmetroví bojovníci, cválajúci na mohutných koňoch, špeciálne chovaných v tom najlepšom žrebčinci ríše, v Starých Klatňanoch. Aký to kontrast s jazdou starých „… barbarian strangers…“, čím má na mysli Maďarov, ktorých nízke krivonohé chlpaté poníky naberali do svojich hrív pod krkom prach, štrk a kamenčie z ciest, po ktorých sa plahočili. Maďari strieľali z primitívnych kostených lukov, kdežto elitná kavaléria Veľkomoravskej ríše, zložená z tých najlepších slovenských a srb-macedónskych parobkov, obohatených o české pluky, používali moderné kuše, krásne gravírované, obohatené o kovové prvky, s dostrelom cca 120 metrov.

Svätopluk sa ako kráľ tešil nesmiernej úcte svojich poddaných, pretože vynikal silou, umom, i charakterom. Príslovečný bol jeho cit pre spravodlivosť, rovnako ako to, že miloval umenie. Vo voľnom čase skladal piesne a maľoval. Ako píše Johnson, „…v očiach Ríma (t. j. pápeža, pozn. aut.) bol Svätopluk natoľko veľkým a uznávaným monarchom európskeho formátu, že sa istý čas uvažovalo aj o jeho korunovácii za rímsko-nemeckého cisára.“ Všetko však prekazili intrigy Švábov a Bavorov.

Veľkomoravská ríša, siahajúca v čase svojho najväčšieho rozmachu až k Čiernemu moru bola technologicky a spoločensky vysoko rozvinutou spoločnosťou s organizáciou štátnych orgánov, ktorá slúžila za vzor i neskorším štátnym útvarom Sasov a Frankov. Na systém usporiadania vzájomných vzťahov medzi ústrednými orgánmi ríše (panovník; Kráľovská rada, prijímajúca právne normy; Wladarja ako orgán exekutívy a Súdna tabuľa so sídlom v Kutnej Hore, Kusíne a Niši pre jednotlivé tri provincie ríše – západnú, strednú a južnú) nadviazali aj neskoršie nástupnícke štátne útvary Veľkej Moravy – stredoveké Kráľovstvá české, poľské, slovenské, chorvátske, srbské a bulharské, ako aj veľkokniežatstvo rumunské.

Ríšu chránili mocné hrady, v podhradí boli založené mestá, v ktorých pulzoval čulý obchodný, výrobný život, ale darilo sa aj umeniu a zábave. Nezanedbateľný význam mal pre starých Slovákov aj náboženský život, najmä púte k niektorým svätým a každoročné spievanie „Trojsvjatych prevelebennych pesenj“ na sviatok Troch kráľov. Na Liturgie čakali veriacich vo väčších mestách reprezentatívne, krásne obielené vysoké kostoly s kvalitným murivom, opatrené mocnými zvonmi, ktorých hlas sa rozliehal na desiatky kilometrov ďaleko. Najkrajšie a najväčšie chrámy stáli v Znojme, na Velehrade, v Nitre, v Sávskom Belehrade, v Stoličnom Belehrade, Blatnom Sirotnom, Telene, Býchore, Soskej-Prjoške, Brne a Hradišti. Katedrála v Čiernohrade bola prvou gotickou katedrálou na Slovensku, pomáhali ju budovať rumunskí stavitelia, zúročiaci svoje skúsenosti neskôr pri stavbe katedrály vo francúzskom Šártri a rýnskom Kolíne, aj južnejšie ležiacich Cáchoch.

Obyvateľstvo Veľkomoravskej ríše bolo autochtónne slovanské, hovoriace rôznymi nárečiami, pričom rozdiel medzi najzápadnejším Chodským a najvýchodnejším Dolnostrjevskym bol dosť značný. Od piateho storočia prichádzali zo západu švábski a bavorskí kolonisti, hovoriaci jazykmi, ktorým domáce obyvateľstvo nerozumelo. Keďže hostia neboli schopní komunikácie a nevedeli odpovedať na žiadne otázky Slovákov, tí ich začali označovať za „nemých“, teda za Nemcov. Pospolitý ľud sa venoval obrábaniu pôdy, poľnohospodárstvu a remeselníctvu. V menšej miere aj obchodníctvu, to však bolo doménou Poliakov a hospesov židovského a arménskeho pôvodu. Na juhu ríše žijúci Rumuni vynikali ako zruční kovotepci, murári a plechobijci. Školská dochádzka povinná nebola, no väčšina detí vedela čítať a písať, lebo navštevovali takzvané nedjelnice, čo boli mníšske školy. Vyučovalo sa v nich práve v nedele, keďže v nedeľu je hriech pracovať na poli, aj robiť iné ťažké práce.

Po práci ľud holdoval tekutému moku, pričom prím v obľube hrala medovina, ktorá bola rozšírená vo všetkých oblastiach ríše. Za ňou nasledovalo v obľúbenosti víno a na treťom mieste borovička. Mních Lavryj z Vynnice pri Starhrade zanechal pre budúce pokolenia Slovákov ódu na tento nápoj v známej básni „Ó cynkoty, cynkoty, newjedm czo od dobróty, dobróty…“

Prípady drancovania vidieckeho ľudu kráľovským vojskom boli na rozdiel od franských a saských štátnych útvarov veľmi zriedkavé a za usvedčenie násilného vymáhania platby daní bol ukladaný trest upálenia v horiacej smole, navyše najbližší príbuzní vinníka nesmeli po tri generácie zastávať žiadne vyššie vojenské hodnosti. Za zaujímavosť ešte stojí skutočnosť, že dedičské právo bolo priznávané aj ženám a napríklad za prichýlenie misionárov nemusela rodina hostiteľov najbližší mesiac odviesť cirkevný desiatok.

V roku 863 prišli na misijnú vizitáciu Veľkomoravskej ríše Konštantín a Metod, pochádzajúci z gréckej časti Macedónska. Jeden z nich bol linguista a biskup, druhý právnik. Prvým mestom, kde pobudli dlhšiu dobu bolo Komárno, kvôli malebnému pohľadu na vlniace sa vody Dunaja, najmocnejšej to Slovanskej rieky. Odpor súčasného vedenia mesta postaviť tu Konštantínovi a Metodovi sochu na patričnom, úctu vzbudzujúcom verejnom priestranstve je bezprecedentným škandálom. Pritom obaja slávni muži mali túto slovanskú metropolu stredného Podunajžia úprimne radi.

Plte a loďky, premávajúce po Sáve, Dráve, Váhu, Hrone, Iboľčici, Oltinej, Ipľi, Toryse, Hornáde, Morave, Moravici, Šajove a Tise niesli väčšinou mená svätých alebo ženské alegorické názvy (Vislava, Svjatava, Želeva, Krasnava, Pesnjava). Obce hornatého Spiša a Gemera boli navzájom poprepájané funkčnou komunikáciou cestičiek a chodníkov, za užívanie väčších ciest v rovinatých oblastiach ríše sa platilo mýto. Ústredná správa mýt a daní sídlila v Miškovci. Na jej čele stál kancelár-ďengjevľjanin, zodpovedný za bezchybné vyúčtovanie príjmov z platby daní a mýt.

Svätopluk zakladal aj soľné bane a solivary, najznámejší z nich stál v Prjašive. Najviac soľných baní však bolo v Sedmorohradisku, tie preslávili veľkomoravskú soľ aj na trhoch Kyjevskej Rusi, aj v Itálii, aj vo Francúzsku, aj v saských a franských krajoch. Soľné bane spravovali panovníkovi verní správcovia židovskej viery a pracovali v nich najmä Rumuni a Srbi. Prvou soľnou baňou, ktorú otváral ešte Rastislav, bola baňa v Dežoknove, ležiacom pri Kľjuži. Soľ sa odfiltrovávala a prepravovala do Nitry, kde ju balili do menších spotrebných vrecúšok a tie sa maloobchodne predávali na jarmokoch, trhoch, hodoch a kermešoch. Za zmienku stojí ešte solivar v Soľníku, ktorý otvorili v roku 864. Stojí a funguje dodnes a je považovaný za najstarší v súčasnom Uhorsku.

Taliansky historik Antonio Gattoni vo svojom diele „Grande Moravia – un paese più mitico“ (Veľká Morava – najmýtickejší štát) píše, že „…hordy Maďarov, vyznávajúce pohanské božstvá, správne predvídali, že trvalé usadenie sa v Európe nebude možné bez ich kultúrnej adaptácie a prijatia Kresťanstva. Veľmoži presvedčili svoje veľkoknieža Vajka, aby prijal krst a novú, „európsku“ vieru, ktorá bola znamením súnáležitosti do vyspelej časti sveta…“ Inkulturácia Maďarov do slovenského civilizačného okruhu prebehla obradným prijatím Dvojkríža za jeden zo svojich symbolov, čo sa udialo jeho symbolickým odovzdaním z rúk nitrianskeho biskupa Ctibora piatim maďarským veľmožom pri Veľkom Maroši na Dunaji v roku 998. Veľkorysosť Slovienov, schopnosť podeliť sa o znamenie spásy, našla ohlas aj u pápežského vyslanca Custódia, ktorý o tom podal správu pápežovi Gregorovi V., ktorý ako Rakúšan zo štajerského Kamenca (v miestnom nárečí „Štajnach“) veľmi dobre poznal miestne pomery na Veľkej Morave. Maďari tým uznali, že práve spoluúčasť na veľkomoravskom kultúrnom bohatstve im pomôže prežiť v Európe po tom, čo sa zbavia svojho doterajšieho spôsobu života púštnych a stepných nomádov.

Žiaľ, maďarský a uhorský nacionalizmus ďalších storočí pošpinil ducha tohto spolužitia, kladením teritoriálnych nárokov všakovakého druhu. Opierajú sa o rôzne „Kroniky“, písané koncom 19. storočia v Pešti znalcami ornamentálneho písma na objednávku separatistických kruhov. Aj Johnson spomína určité uhorské kruhy ktoré „..are lying about the origins of hungarian history, because they are ashamed about the fact, they haven´t any.“ (klamú o pôvode uhorských dejín, pretože sa hanbia za skutočnosť, že žiadnu nemajú)

Dejiny Veľkej Moravy sú veru prekrásne, ako epos, sťa rozprávka. Príbehy hrdinov oživujú dni starej slávy Slovákov, sú mostom do dnešných trúchlivých dní hľadania stratenej identity. Dnešná historiografia je ponurá, všetko spochybňujúca, hľadajúca aj tie najbizarnejšie zámienky, spochybňujúce Veľkú Moravu a všetko čo k nej patrí – Svätopluka ako mocného kráľa, ktorého si vážila celá Európa, rozlohu Veľkej Moravy, jej dôstojnosť, vzdelanosť, vyspelosť. Jej predstavitelia pritom učia na popredných katedrách univerzít, sú laureátmi prestížnych štátnych ocenení, publikujú svoje nezmysly v knihách, populárnych časopisoch, monografiách, sú gestormi učebníc a autormi učebných plánov hodín dejepisu na školách.

Verejnosť v západnej Európe a v zámorí žiaľ veľa o Veľkej Morave nevie, preto je prínos mužov ako Matthew S. Johnson nezaplatiteľný. Vážme si všetkých študovaných znalcov fachu historikov, ktorí s úctou pristupujú k našim slovenským dejinám, lebo vedia, že načierajú do studnice hlbokej mnoho tisíc rokov, podobne ako to činia záujemcovia o dejiny Egypta, Sumerov, Číňanov či Inkov.

O SNP trochu inak

06.12.2017

29. augusta je na Slovensku štátny sviatok – ľud si pripomína výročie najslávnejšej udalosti posledných dvästo rokov dejín národa – slávnostné zahájenie Slovenského národného povstania. viac »

Ó Veľká Morava, štáte slovenský !

01.12.2017

Slovenská verejnosť si pripomína mimoriadne významné výročie – založenie duchovnej správy v Nitre bulou „Milites honorabilis” pápeža Eugena II. z 15. mája 825. Kráľ Svätopluk vyhlásil viac »

Vlajka Slovákov

23.11.2017

Venkúvrov 2010, zimné olympijské hry. Naši chlapci porazili Rusov v ľadovom hokeji. V hľadisku vejú zástavy – bielo-modro-červené a bielo-modro-červené s akýmsi dvojkrížom na modrom trojvŕší. viac »

Poľsko, vlajka, zástava, výročie ústavy

Poľský minister obrany trvá na tom, že za haváriou lietadla s Kaczynským bolo Rusko

14.12.2017 21:47

O Macierewiczovi sa v poľskej tlači objavujú informácie, podľa ktorých by mohol byť napojený na ruskú tajnú službu a to, akým smerom vedie vyšetrovanie, by mohlo byť len spravodajskou hrou.

Cesta, cesty, doprava, diaľnica

NDS chystá súťaže na časť obchvatu Prešova a na úsek R2 pri Mýtnej

14.12.2017 20:13

NDS plánuje vyhlásiť už skôr avizované súťaže, prvú do 29. decembra tohto roka a druhú do 31. januára 2018.

ľudia

Konšpirácie na vzostupe. Experti dvíhajú varovný prst

14.12.2017 20:00

Konšpiračnej teórii, že svet ovládajú tajné spolky, ktoré sa usilujú o totalitnú svetovládu, verí čoraz viac ľudí. Darí sa aj iným pochybným myšlienkam.

G20-GERMANY/

Nechceme tu desiatky Saakašviliov, reagoval Putin na možnú kandidatúru Navaľného

14.12.2017 19:40

"Otočte stránku a dospejte už!" odkázal ruský prezident poľskej vláde. Na otázku opozičnej novinárky, ktorá v októbri prežila pokus o atentát, odmietol odpovedať.

marosklimkovic

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 8
Celková čítanosť: 8110x
Priemerná čítanosť článkov: 1014x

Autor blogu

Kategórie