Založ si blog

O SNP trochu inak

29. augusta je na Slovensku štátny sviatok – ľud si pripomína výročie najslávnejšej udalosti posledných dvästo rokov dejín národa – slávnostné zahájenie Slovenského národného povstania. Táto udalosť mimoriadneho dejinného významu podstatným spôsobom ovplyvnila vnímanie Slovenska, Slovákov a povojnového Česko- – – Slovenska svetovou verejnosťou v nasledujúcich desaťročiach po skončení svetového konfliktu. Poprední vodcovia víťaznej koalície (USA-VB-ZSSR-Francúzsko-Čína) priznali, že z hľadiska morálky Slovensko ako súčasť Česko- – – Slovenska stojí na strane víťazov nad fašizmom.

Prvé roky druhej svetovej vojny plynuli na Slovensku pokojne. Vďaka zákazkám zo strany nemeckej armády dokázala Slovenská republika zabezpečiť pre svoje obyvateľstvo relatívny ekonomický blahobyt. Na rozdiel od samotného Nemecka neboli u nás až do roku 1944 potraviny distribuované na prídel, ani oblasti bojových operácií sa územia Slovenska bezprostredne nedotýkali. Napriek tomu už v lete 1944 každý vnímal, že Nemecko stratilo strategickú iniciatívu a k hraniciam krajiny sa čoraz rýchlejšie približujú hordy rudoarmejcov.

Vyššie vojenské kruhy v rámci dôstojníckeho zboru slovenskej armády zamestnávala už v roku 1943 otázka možnosti „preskočenia na druhú stranu”, k doterajšiemu nepriateľovi. Ľudovo sa tomu hovorí zrada spojenca, ale takto sa to vtedy nebralo. Viacerí vsádzali na víťazstvo sovietskej Červenej armády a mali obavy, čo by potom bolo po prehratej vojne so slovenskou štátnosťou, iní sympatizovali s anglosaskou dvojkou USA-UK. Títo dôstojníci hľadali kontakty s opozičnými politikmi, ktorých klérofašistický režim moc nemusel a často spolu trávili aj celé večery analyzovaním rôznych scenárov opustenia Nemcov a primknutia sa k antihitlerovskej koalícii.

Kľúčovou postavou odboja v rámci armády Slovenskej republiky bol statočný podplukovník Ján Golian, rodák z obce Starý hrad na vŕšku v tolnianskej stolici. Jemu a skupine niekoľkých vyššie postavených hodnostárov armády a civilných úradníkov sa podarilo v priebehu prvého polroka 1944 zhromaždiť značné množstvo zbrojného materiálu a finančných prostriedkov do okolia Banskej Bystrice. V tom istom čase vedenie armády Slovenskej republiky rozhodlo o prevelení dvoch divízií do okolia Prešova, ktoré mali za úlohu pomôcť nemeckým fašistickým oddielom odvrátiť útok krasnoarmejcov vo Východných Karpatoch.

Pokiaľ ide o opozíciu voci aktuálnemu politickému režimu Slovenskej republiky, tú je možné rozdeliť na dve väčšie skupiny: prvú tvorili poslanci snemu z rôznych stredopravých strán – išlo viac-menej o občianskych demokratov, zväčša evanjelického vierovyznania. Druhú skupinu tvorili revolučne uvedomelí súdruhovia, organizovaní v ilegálnej Komunistickej strane. K spojeniu týchto dvoch politických táborov došlo až pred vianocami v roku 1943 na popud doktora Edvarda Beneša, prezidenta Česko—Slovenska, ktorého úrad sídlil v Londýne (mesto v Anglicku, ležiace na rieke Temža). Uzavreli medzi sebou Vianočnú dohodu, ktorú podpísali v Bratislave. Vďaka tomuto dokumentu vznikol spoločný postup buržoázno-boľševických síl v prospech zastavenia fašizmu. V roku 1944 bola vytvorená Slovenská národná rada ako orgán demokraticko-proletárskeho odboja proti ľudáckemu klérofašistickému režimu Slovenskej republiky, prisluhujúcemu nacistickým aršlochom z Nemecka. Táto, v poradí už tretia Slovenská národná rada (tie prvé dve bojovali proti maďarským separatistom v polovici 19., resp. začiatkom 20. storočia) sa mala stať rozhodujúcim a centrálnym politickým riadicim orgánom, pripravujúcim ozbrojené protirežimové vystúpenie, ktoré vošlo do dejín Národa ako Povstanie. Po samotnom vypuknutí Povstania v auguste 1944 vyšla z ilegality, aby začala pôsobiť na povstaleckom území, ale o tom neskôr.

Až do vypuknutia ozbrojeného boja za slobodu zostala nezodpovedanou otázka ústredného vojenského velenia. Koho rozkazy budú zaväzovať oddiely, bojujúce v rámci Povstania ? Dôstojníci slovenskej armády a zástupcovia občiansko-demokratickcýh strán trvali na tom, aby sa partizánske hnutie podriadilo regulérnym armádnym kádrom, čo zase tvrdo odmietala Komunistická strana, ktorá ho túžila dostať pod svoj vplyv. Podľa predstáv komunistov malo partizánske hnutie vychádzať z ideologických východísk vlastných KSS. Už od roku 1941 sa komunisti pokúšali organizovať rôzne partizánske skupiny, ale tieto snahy neboli úspešné – či už z dôvodu totálnej letargie a ignorácie zo strany pospolitého ľudu alebo nedostatku finančnej motivácie stať sa členom teroristicko-partizánskej bunky. K významnejším partizánskym akciám dochádzalo až po júni 1944, keď na územie Slovenskej republiky prenikali ozbrojení sovietski diverzanti-výsadkári, vysielaní velením Červenej armády za účelom demoralizácie nepriateľa. Ale nie každý partizán bol komunista, boli medzi nimi aj osoby, ktoré utiekli do hôr z osobných dôvodov (snaha o pomstu za perzekúcie voči členom vlastnej rodiny, nesympatia voči vládnucemu režimu, vôľa zažiť dobrodružstvo v drsnej prírode), no našli sa aj takí, ktorí sa pridali k partizánom zo zištných dôvodov, rátali totiž s možnosťou osobnej účasti na rabovaniach pri atakoch na etnickými Nemcami obývané dediny stredného Slovenska (viď masaker v Sklenom, či Vyhniach).

Pôvodným plánom povstalcov bolo zbehnutie dvoch, na východnom Slovensku dislokovaných divízií slovenskej armády k Červenej Armáde za účelom obsadenia Dukelského priesmyku. Cezeň mali byť vpustené na slovenské územie sovietske vojenské jednotky, aby mohli Slovensko obsadiť, eufemicky povedané, „oslobodiť” pred vlastnou štátnou mocou, náhliac sa na pomoc povstaniu, ktoré má vypuknúť v okolí Banskej Bystrice – meste na Hrone, zovrenom zo všetkých strán kopcami. So začiatkom bojových operácii v rámci samotného povstania sa počítalo v momente, ako k štátnej hranici dorazia prvé šíky udatných Krasnoarmejcov.

Pôvodný plán sa ale nepodarilo zrealizovať. Ako sme už spomínali, partizáni neboli ochotní podriadiť sa a akceptovať postup, podľa ktorého by ich odboj podliehal vojenskému veleniu zo strany regulérnej armády – niektoré skupiny konali vyslovene na vlastnú päsť, čo sa ukázalo byť pre priebeh a výsledok povstania fatálnym. Hoci nacistické Nemecko sa už istý čas pohrávalo s myšlienkou vojenského obsadenia nespoľahlivého spojenca spod Tatier, 27. a 28. augusta sa udiali dva závažné incidenty, ktoré významne urýchlili spád udalostí a presvedčili Nemcov o naliehavej potrebe konať.

Prvým incidentom bol bordel v Ružomberku – komunisticky orientovaní partizáni prevzali za výdatnej asistencie osadenstva miestnych vojenských kasární moc nad mestom a okolím. Samozrejme, nezabudli pritom povraždiť niekoľko desiatok domácich Nemcov. Obete boli takými istými Ružomberčanmi, ako ich priatelia a kolegovia v práci, len ich materinským jazykom nebola Slovenčina. Diabolská teória „kolektívnej viny” tu našla svoje perfídne uplatnenie, ako ešte v Strednej Európe najbližšie mesiace a roky mnohokrát. Druhý incident bol hlásený z Turčianskeho Svätého Martina, kde partizáni zabili podplukovníka Waltera E. A. Otta – nemeckého vojenského atašé. Spolu s ním vyzabíjali celú 24-člennú delegáciu, vracajúcu sa cez slovenské územie vlakom domov z Rumunska. No a práve to bol dôvod na obsadenie Slovenska jednotkami nemeckej armády, s ktorým sa začalo v odpoludňajších hodinách 29. augusta.

Povstalci čakali na to, že niekto spomedzi umiernených členov vlády alebo dôstojníckeho zboru regulérnej armády vydá rozkaz na ozbrojený odpor. Ten aj bol napokon vydaný, ale nie taký, na aký povstalci čakali. Generál a minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, ktorý predtým už rokoval so Sovietmi, označil vo svojom rozhlasovom prejave, vysielanom o siedmej hodine večer každého, kto sa postaví Nemcom, za zradcu vlasti a národa, čo spôsobilo v radoch povstalcov, odhodlaných zrobiť poriadne rošambo, veľký rozruch. Namiesto Čatloša prevzal iniciatívu podplukovník Ján Golian, nariadiac čas vypuknutia povstania na ôsmu hodinu večernú. Heslo znelo: „Začnite s vysťahovaním“.

Pôvodný plán, čiže rýchly preskok slovenskej armády k doterajšiemu nepriateľovi a následné vpustenie Červenej armády do krajiny už nebolo možné úspešne previesť. Nápad, akokoľvek dobre vymyslený, sa nevydaril. Vojenské jednotky, rozmiestnené na východe a západe Slovenska sa ale organizátorom povstania nepodriadili. Obávali sa, že vojaci budú mať malé rácie a aj o to málo jedla sa budú musieť deliť s hladnými Rusmi, Ukrajincami a Kazachmi. Následné rozpory a chaos mali za následok, že medzi veliteľmi, podporujúcimi ozbrojený konflikt s mocou nastali problémy s komunikáciou a odovzdávaním operatívnych pokynov. Viac-menej i to sa podpísalo pod fakt, že povstanie skončilo skôr než mohlo poriadne začať. Dôstojnícky zbor na západe a východe republiky buď o ničom, čo sa chystá, nevedel, alebo sa správal pasívne. Nemci túto situáciu využili a osoby, podozrivé z účasti na sprisahaní okamžite odzbrojili. K povstaniu sa pripojili iba jednotky dislokované na strednom Slovensku. Vďaka zlému načasovaniu a z toho vyplývajúcej indispozície a nepripravenosti na bojovné strety bolo toto dobrodružstvo niekoľkých renegátov už od počiatku odsúdené na neúspech.

Až do 8. septembra boli pánmi situácie Nemci a len vďaka viazaniu výrazných vojenských síl v Karpatoch počas operácií v Duklianskom priesmyku dokázali neskôr povstalci klásť temer dva mesiace organizovaný odpor voči výdatnej teutónskej presile. Po prevzatí moci nacistickými ňilašovcami v Uhorsku ale dorazili čerstvé nemecké posily a tak sa mohlo začať s okamžitým likvidovaním posledných ohnísk partizánskeho odporu. To sa aj v priebehu niekoľkých týždňov podarilo a celý harmatanec skončil 27. októbra, kedy Nemci obsadili Banskú Bystricu.

30. októbra počas vojenskej prehliadky v Banskej Bystrici prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso verejne poďakoval ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi za pomoc pri nastolení verejného poriadku a vyznamenal príslušníkov jednotiek SS, ktorí pomáhali revoltu potlačiť, keďže sa nemecké velenie deň predtým vyhrážalo vybombardovaním Zvolena a hlava štátu nechcela riskovať tisíce nevinných mŕtvych. Určité kruhy zvyknú túto skutočnosť ignorovať a tak bežný konzument dostupných médií zvykne na tento akt prezidenta nazerať s nepochopením, ale detaily, ktoré nie sú uvedené v bežných učebniciach neznalí hluční rádoby „vzdelanci“ schválne prehliadajú (bavíme sa o tom bombardovaní Zvolena, ktoré bolo „len spomenuté“, reálne sa nekonalo, preto nemôže byť uvedené v učebniciach základných škôl v kapitole „fašistické zverstvá“, lebo neprebehlo, čo ale neznamená, že nebolo zamýšlané). Podujatiu, ktoré vošlo do dejín ako „Slovenské národné povstanie“ padlo za obeť dokopy 4 200 nemeckých vojakov, 1 720 partizánov a až 12 000 civilistov.

V nasledujúcich rokoch socialistickej éry bolo Slovenské národné povstanie každým poriadnym Slovákom považované za megadôležitú udalosť. Vďaka tomu sa podarilo celému národu postoj Slovákov počas druhej svetovej vojny v očiach svetovej verejnosti predať ako príbeh mravne zoceleného národa, stojaceho obomi nohami popri víťazoch. Národ slovenský zohral úlohu povstalca voči fašistickej šelme, čím si vyžehlil onen šrám zo 14. marca 1939. Slováci ako vzor antifašistického zápalu! Túto pózu zastávali aj proti Čechom, ktorí, verní svojej dejinnej priposratosti, strieľali na narýchlo zbúchaných barikádach tri dni pred podpisom bezpodmienečnej kapitulácie na utekajúce a vzdávajúce sa jednotky Wehrmachtu.

Mladšie slovenské dieťa chcelo byť svetom rešpektované ako jeho adolescentný český brat. V konečnom dôsledku túžilo po uznaní, že nie je len akousi bočnou vetvičkou národa českého, ale svojstojným výhonkom na mohutnej slovanskej lipe. Povstanie svetovej verejnosti opisovali a predkladali ako udalosť, v ktorej sa zomknutý slovenský národ odvážne postavil nacistickým besom. Všetok ľud stál ako jeden muž za povstalcami z bystrických hôr! Najmä mašinéria komunistickej propagandy sa držala tohto obrazu a úlohu partizánov-komunistov predimenzovali, respektíve úlohu buržoázneho, teda občianskeho odboja a armády bagatelizovali.

Po čiastočnej zmene režimu v osemdesiatom deviatom a rozpade Česko – – -Slovenska síce ideologická kazajka málinko povolila, problematika povstania a jeho komplexné zhodnotenie na celospoločenskej úrovni, mimo zabehaných ideologických koľají a spoločenským konsenzom vynúteného aplaudovania ale dodnes necháva na seba čakať. V prvom rade spôsobuje kontroverzie skutočnosť samotného protirežimového ozbrojeného hnutia odporu a s ňou prepojený problematický vzťah povstalcov k idei slovenskej štátnosti. V ére socializmu sa zamlčiaval aj fakt, že slovenské obyvateľstvo si vlastne žilo počas vojny dobre, a Tisov režim bol viac-menej populárny (svedectvo arcibiskupa Sokola o tom, že jeho rodine sa darilo v rámci okolností dobre môžu podpísať tak traja zo štyroch vtedy žijúcich obyvateľov Slovenského štátu), zaťiaľčo povstalcov nepodoroval slovenský ľud ani zďaleka tak bezvýhradne, ako sa to z čítania, sledovania a počúvania prostriedkov povojnovej propagandy zdá. Ba možno povedať, že obyčajní Slováci prežili pohnuté udalosti roka 1944 bez toho, aby vôbec niečo z toho, po vojne halasne vytrubovaného, zaregistrovali. Pravičiari, máme na mysli tých, ktorí s prvou Slovenskou republikou, respektíve s jej ideológiou na určitej úrovni sympatizujú, považujú iniciátorov povstania za vlastizradcov, ktorí sa, spolčiac sa s boľševikmi, dopustili protištátnej a protinárodnej konšpirácie, vystaviac tým slovenský ľud nesmiernemu vojnovému utrpeniu. Ľavičiari na to kontrujú tým, že práve povstanie napomohlo veľkému (vše)slovanskému objatiu so silným ruským medveďom a bratom. Lásku k sovietskej matičke Rusi a ruskému národu neustále dopĺňala akcentácia protinemeckosti povstania, čo dokonale rehabilitovalo slovenský národ pred svetovou verejnou mienkou a napomohlo úspešnejšiemu uplatňovaniu slovenských záujmov voči Čechom v rámci znovuobnoveného Česko – – – Slovenska.

Ďalšie otázky nastoľujú početné vojnové zločiny, ktorých sa dopustili obe vo vojne bojujúce strany a režimy. Partizánski geroji versus jednotky SS na strane Nemcov. V činnostiach, vzbudzujúcich odpor toho napáchali esesáci viac ako vojaci regulérnej armády-Wehrmachtu. Na Slovensku sa v bojoch „vyznamenali“ aj také známe „esá“, ako napríklad SS-Sonderkommando Dirlewanger. Oskar Dirlewanger založil počas druhej svetovej vojny jednotku SS z odsúdených zločincov, pôvodne najmä z politických väzňov. Táto brigáda vynikala extrémnou brutalitou a nediciplinovanosťou. Pôsobila iba na východnom fronte, zúčastniac sa okrem iného potlačenia Varšavského povstania a akcií proti SNP. Spáchala viacero vojnových zločinov, napríklad vypálenie bieloruskej dediny Chatyň, či masaker vo Varšavskej štvrti Wola. Dirlewanger bol ubitý na smrť poľskými vojakmi v zajateckom tábore Altshausen, ktorí sa mu tak pomstili za jeho brutalitu pri potlačovaní Varšavského povstania. SS mala svojich podporovateľov temer v každej krajine pod nemeckým vplyvom, páchateľmi atrocít boli „ľudia“ patriaci k rôznym etnikám. Masakier sa účastnili aj niektoré slovenské formácie, napríklad Pohotovostné oddiely Hlinkovej Gardy (POHG), čo dodnes na Slovensku mnohí neradi pripomínajú. Na druhej strane, zločiny, spáchané partizánmi postihli zväčša nemecké obyvateľstvo alebo predstaviteľov vládnuceho režimu a vyžiadali si viac ako 2400 ľudských životov. Sem spadajú aj majetkové delikty, rekvirácie, dokonca aj lúpežné vraždy, ktoré idú takisto na vrub najmä partizánov.

Celkovo sa dá povedať, že problematika Slovenského národného povstania, respektíve otázky s ňou spojené nie sú ešte ani dnes uzavreté. Už len púhy fakt, že počas povstania Slovák zabíjal Slováka a časť národa sa otočila voči vlastnému štátu chrbtom, je pre ľavičiarov v menšej miere, pre pravičiarov o to väčšmi, neprijateľné zistenie. A nejde len o nacionalistov. Preto je všeobecne rozšíreným javom zločiny „deslovakizovať“ – vraždy a masakre sa hodia alebo na sovietskych partizánov alebo na nemecké jednotky SS. Slovenské národné povstanie schováva i dnes príliš veľa nepríjemne zapáchajúcich kostlivcov v skrini národných dejín. Každé pootvorenie dvierok nastoľuje nové a nové otázky, na ktoré existujú jednoznačné a jasné odmietavé alebo schvaľujúce stanoviská a postoje. Popri nich sa ale v poslednej dobe vyvinul aj tretí – „pragmatický“ postoj. Podľa jeho zástancov nebolo povstanie v tej forme a v tom čase nevyhnutné, lebo Nemci by boli bývali aj tak skôr či neskôr prinútení opustiť krajinu, navyše bol slovenský ľud zbytočne vystavený nesmiernemu vojnovému strádaniu a utrpeniu, a aj tak, „namiesto prplania sa v minulosti by sme mali hľadieť skôr do budúcna“. Práve tieto posledné slová vyjadrujú snáď najvýrečnejšie postoj Slovákov k vlastným dejinám. O Rusoch sa vraví, že ich mottom je: „Je jedno, ako bude“. O Slovákoch platí, že sa riadia mottom: „Je jedno, ako to bolo“.

Ó Veľká Morava, štáte slovenský !

01.12.2017

Slovenská verejnosť si pripomína mimoriadne významné výročie – založenie duchovnej správy v Nitre bulou „Milites honorabilis” pápeža Eugena II. z 15. mája 825. Kráľ Svätopluk vyhlásil viac »

Vlajka Slovákov

23.11.2017

Venkúvrov 2010, zimné olympijské hry. Naši chlapci porazili Rusov v ľadovom hokeji. V hľadisku vejú zástavy – bielo-modro-červené a bielo-modro-červené s akýmsi dvojkrížom na modrom trojvŕší. viac »

Riša Starých Slovákov – Veľká Morava

16.11.2017

Renomovaný britský historik Matthew Samuel Johnson predstavil minulý týždeň vo svojom rodnom Manchestri jeho najnovšie dielo – knihu o starovekých ríšach „The Age of Ancient Empires”, v viac »

Poľsko, vlajka, zástava, výročie ústavy

Poľský minister obrany trvá na tom, že za haváriou lietadla s Kaczynským bolo Rusko

14.12.2017 21:47

O Macierewiczovi sa v poľskej tlači objavujú informácie, podľa ktorých by mohol byť napojený na ruskú tajnú službu a to, akým smerom vedie vyšetrovanie, by mohlo byť len spravodajskou hrou.

Cesta, cesty, doprava, diaľnica

NDS chystá súťaže na časť obchvatu Prešova a na úsek R2 pri Mýtnej

14.12.2017 20:13

NDS plánuje vyhlásiť už skôr avizované súťaže, prvú do 29. decembra tohto roka a druhú do 31. januára 2018.

ľudia

Konšpirácie na vzostupe. Experti dvíhajú varovný prst

14.12.2017 20:00

Konšpiračnej teórii, že svet ovládajú tajné spolky, ktoré sa usilujú o totalitnú svetovládu, verí čoraz viac ľudí. Darí sa aj iným pochybným myšlienkam.

G20-GERMANY/

Nechceme tu desiatky Saakašviliov, reagoval Putin na možnú kandidatúru Navaľného

14.12.2017 19:40

"Otočte stránku a dospejte už!" odkázal ruský prezident poľskej vláde. Na otázku opozičnej novinárky, ktorá v októbri prežila pokus o atentát, odmietol odpovedať.

marosklimkovic

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 8
Celková čítanosť: 8108x
Priemerná čítanosť článkov: 1014x

Autor blogu

Kategórie