Spolok milovníkov histórie

Pouhorštenie Košíc

Starobylé slovenské mesto Košice, ktorého názov je odvodený od slovesa „kosiť”, teda skracovať trávu kosením bolo a je obeťou neustálej snahy uhorskej politiky kultúrne toto mesto pomaďarčiť. Úplne náhodou som využil možnosť zúčastniť sa sympózia historikov, konanom v Košiciach pri príležitosti 700. výročia konania bitky pri Rozhanovciach. Niekoľko dní predtým som sa pri inej slávnostnej príležitosti stretol s hlavným usporiadateľom a práve tam mi ten človek strčil do rúk pozvánku na onú konferenciu historikov. Lepšie som si ju stačil prezrieť až doma. Katedra histórie filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v nej pozýva na svoju medzinárodnú vedecko-náučnú konferenciu s názvom „Bitka pri Rozhanovciach v súvislostiach slovenskej a uhorskej historiografie”, ktorú usporadúva v dňoch 22. až 23. marca 2017 v budove bývalej Kráľovskej Tabule. Spoluusporiadateľmi konferencie boli Historický ústav Slovenskej akadémie vied (SAV), Slovenská historická spoločnosť a Abovské kultúrne centrum z obce Bidovce.

Ako pedagóg a nadšenec pre kultúru a históriu, venujúci sa každovečernej lektúre dejepisnej literatúry som sa na tie dva dni veľmi tešil. No zarazil ma už názov prvej z celkovo vyše dvadsať prednášok – „Vývoj politických a mocenských pomerov v Uhorsku a na Slovensku v prvej polovici štrnásteho storočia”. Nebolo mi totiž jasné, aké „Uhorsko” mal organizátor na mysli, keď predsa v stredoveku žiaden takýto útvar na území Slovenska neexistoval ! V priebehu oných dvoch dní dosť často zaznievali slovné spojenia „…v Uhorsku…; …na území Uhorska…; …v severovýchodnom Uhorsku…” – to všetko v súvislosti s pojednávaním o udalostiach, ktoré sa na Slovensku odohrávali v prvej polovici 14. storočia !

Ešteže sa konferencie nezúčastnil nik zo zahraničia, odchádzal by z nej dosť zmätený. Len piati prednášajúci z celkového počtu dvanásť používalo dôsledne pojmológiu „Slovensko”, „Slovenská zem”, „slovenský”. Často krát zaznelo aj pomenovanie „Horniaky” alebo „Horná Zem”, čo je tiež historicky korektné a správne. Pre precíznejšie lokálne vymedzenie sa spomenuli aj názvy historických stolíc Slovenska, majúcich súvis s preberanými udalosťami daného teritória – Abovská, Šarišská, Turnianska a Spišská. Prednášajúci zdôrazňovali umiestnenie dobového kontextu zdôrazňovaním funkcionálneho aspektu s fokusovaním na teritórium Košického a Prešovského samosprávneho kraja.

Nechcel som svojimi vŕtavými poznámkami kaziť krásny a dojemný večer slávnostný, tak som len nesmelo podotkol, že aké veľké šťastie, že udalosti spred bitky pri Rozhanovciach spracoval vo svojej dráme „Občania košickí” aj Alexander Mársky. Jeho diela inak majú veľký úspech, dokonca boli preložené do viacerých jazykov, vrátane maďarčiny. V repertoári ho má okrem košického Štátneho divadla aj divadlo komárňanské, holíčske, matejovské a budínske. V devätdesiatych rokoch som mal možnosť vidieť jednu z jeho hier aj v Prostejove. Známa je veta majstra Jána svojmu synovi: „Stále choď na Západ, ale nezabudni nikdy, že si prišiel od Východu !” Aké poučné je to aj pre dnešok a dnešnú mládež slovenskú, často zabúdavšiu v Dublíne, či Londýne na svoju svojeť pod Tatrami !

Vtom to prišlo, jeden z hostí, pán Uličiansky začal z ničoho nič hovoriť o tom, aké krásne by to bolo, keby v roku 2013 bolo bývalo došlo k slávnostnému predstaveniu jednej z Márského drám v Košiciach ako v Európskom Hlavnom meste kultúry. Zo srandy dodal, že to predstavenie by mohlo byť dvojjazyčné a popri slovenčine mu napadla práve maďarčina, reč, ktorá je uchu Slováka najviac vzdialená a najmenej príjemná. Že vraj, podľa jeho názoru, kvôli „spoločnej histórii (sic !) by malo byť prirodzené, aby v Košiciach občas zaznela aj maďarčina, keď už v Prešove počuť Rusínčinu a na Spiši Cigánčinu”. Usporiadateľovi večera, pánovi Lipianskemu, skoro vypadol z ruky pohárik ginu. Zo siedmych prednášajúcich mali svoje príspevky štyria v spisovnej slovenčine, dvaja pozvaní hostia z univerzity v uhorskom Miškovci hovorili jeden v angličtine a druhý v nemčine a posledný hosť z Nového Sadu v srbskom nárečí Slovenčiny, akým sa hovorí v okolí jeho mesta.

V sále sa strhla vrava. Aká spoločná história? Tá, o ktorej píše v roku 1901 škótsky polyhistor a novinár Robert William Seton-Watson vo svojom krátkom diele „A terrific magyarization or Why should I ask for pineapple in hungarian in Košice?” Hŕstka Maďarov, ku ktorej sa v roku 1910 hlásilo 17 % obyvateľov mesta požadovala dvojjazyčné tabule a cestovný poriadok v maďarčine, lebo nevedela prečítať slovenské číslice.   Profesor Ctibor Tajták historik Všeslovanskej univerzity v Bratislave, laureát diplomu z Nižného Novgorodu, doyen Svetového výboru Slovákov z Klívlendu použil repliku, že súčasný pomer Maďarov v Košiciach, dosahujúci 3,8 % populácie mesta nedáva právny základ na používanie žiadnej inej reči ako Slovenčiny, ktorou sa na území mesta hovorí nepretržite od roku 235 n. l. Profesor dodal: „Ak by Maďari ráčili mať pomer aspoň dvadsať percent populácie, ktorý nemajú ani v rumunsky hovoriacom Debrecíne, nebolo by žiadnej prekážky pre aktívnu, pasívnu i sústredenú aplikáciu jazyka uhrov. Za prvej republiky Česko – – – slovenskej mohli Nemci v Liberci používať Nemčinu v roku 1921 od marca do júla, keď bol pomer obyvateľov nemeckej národnosti v meste nakrátko 21, 008 %.”

Nešťastný hosť, autor tejto kacírskej myšlienky o maďarčine v košickom divadle ustúpil a, oceniac šľachetnosť slovenskej demokracie, ktorej výdobytky aplikovali aj starovekí Gréci, odvolal svoju myšlienku. „Nechcel som nikoho uraziť. Česť a sláva národu Slovenskému! Trpko ľutujem vypovedané!” Pouhorčovanie Košíc je historickým faktom, dialo sa v troch etapách niekoľko desaťročí. Prvým krokom je prisťahovanie prvých desať, dvadsať obyvateľov cudzieho jazyka, cudzej kultúry. Usadenie sa a rozprávanie sa medzi sebou. Na zisk územia nemôžu pomyslieť, jednak kvôli prevažnej početnosti majoritného etnika, jednak sú tu záujmy veľmocí a Slovensko je spolu so svojimi mocnými slovanskými susedmi Poľskom, Ruskom, Českom, Srbskom a Rumunskom mocným hráčom na európskej šachovnici. Erózia ducha však môže spôsobiť, že sobášmi a únosmi detí percento cudzieho etnika vyšplhá sa na úroveň vyššiu ako je kritická hodnota 10 % podielu populácie. Ako sme vraveli, pomer Maďarov pred začiatkom Druhej tridsaťročnej vojny dosahoval v Košiciach závratných 17% obyvateľstva. Spolu s fašistickým Nemeckom snovali plány na deportácie, vyhnanie Slovákov a prísun nových Maďarov z od Slovenska odštiepených uhorských území. Zároveň sa podľa pripravovanej Direktívy č. 436 z 19. mája 1943 „Über Sprachgebrauch auf dem Territorium des ehemaligen Slowakischen Reiches”, ktorá kvôli porážke fašistov nikdy nevstúpila v platnosť pripravoval diskriminačný jazykový zákon, ktorý zakazoval používanie Slovenčiny v historickom jadre Košíc v čase mezi siedmou hodinou rannou a ôsmou hodinou večernou. Slováci boli v čase vojny Maďarskými záškodníkmi zastrašovaní, o čom písali aj americké noviny „Saint Louis Herald” koncom apríla 1943 v článku „Bad News from the most beautiful country in Europe – Magyars are treating young women on the market because of speaking Slovak”. V obchodoch so zeleninou bola slovenčina zákazníkov ignorovaná, na železničnej stanici v rokoch okupácie Košíc uhorskom (1938-1945) dokonca jej používanie zakázané.

Čo je ale najsmutnejšie a zároveň najzávažnejšie – to, čo sa deje dodnes, je vyvlastňovanie slovenskej histórie predstaviteľmi uhorskej historiografie. Tento navýsosť negatívny jav prebieha v prítomnom čase. Dôkazom je i incident na tejto konferencii. Ktovie, či aj tohto nešťastného provokatéra nevyslali do Košíc podrývať revanšistické uhorské kruhy z Pešti? Hlavný usporiadateľ, pán Andrej Mitošinka veľmi ľutoval, že si zoznam zúčastnených hostí neoveril vopred. Mohlo to byť podujatie, strávené v družnom duchu a v dobrej nálade !

Cez prestávku obvinili ešte vždy rozrušení účastníci konferencie pána Uličianskeho z politického agitovania. On sa bránil tvrdením, že mu nešlo o politiku, ale skôr o česť a morálku, o veľkodušné gesto Slovana voči Uhrom. Pri príležitosti 700. výročia bitky pri Rozhanovciach, ktorá upevnila postavenie Slovákov na severovýchodnom Slovensku preferovať akýmikoľvek dobrými radami maďarónske praktiky nezvaných hostí nesvedčí o dobrom tóne. Je to smutné o to skôr, že Maďarom sa počas šiestich rokov od jesene 1938 až do jari 1945 takmer podarilo slovenský živel v Košiciach utlmiť. O žiadnej veľkodušnosti tu nemôže byť ani reči ! Čo na to povedia státisíce odlúčených bratov Slovákov v Uhorsku – v Békešskej Čabe, Rábe, Miškovci či Nírskej Cirkevnici. To sa ešte aj historici z Pešti neunúvali prísť, báli sa čo i len poslať jedného naivného dobrodruha za seba.

Záverom treba povedať, že podujatie prebehlo do konca ďalej už bez rušivých momentov. Šarvanci z Hanisky akurát vyrazili pánovi Uličianskemu pri odchode z ruky čokoládovú tyčinku s orieškami, vraj za urážku hostiteľa. My, čo sme pozorne dávali pozor a sústredili sa na každé slovo, odchádzame vystretí v hrdosti na náš staroveký národ a na našu večnú svojeť a rodnú matkohruď slovenskú. Tolerovať iných, to áno, ale zapredať rodný kraj slovenský, to veru ani za svet ! Záverom nech je mi dovolené citovať židovského socialistického básnika zo Saskej Chmeľnice, ktorý píše „Die Staue steht stumm, es gibt kein Morgen mehr, Alles was bleibt, ist nur stilles Meer. Mit vollem Dampf marschiert der Slawe voran, wehe, Du versuchst ihn aufzuhalten…!” Košice prečkali veru výchor Babylončanov, Avarov, Tatárov, Uhrov i nemeckých fašistov. Budúci týždeň ma môj kamarát Lojzko pozval na stretnutie sochárov do Východoslovenskej galérie. Som zvedavý, kto bude otravovať studňu porozumenia a priateľstva tam. Ak už na úrovni intelektuálnej, na úrovni umelcov, učencov, historikov, literátov panujú rozbroje, zastavme to bratia, pokiaľ sa tu niečo raz nenapraviteľne pokazí !