Keď sa v úzkom kruhu maďarsky hovoriacich vzdelancov na Slovensku a Rumunsku začali v posledných desaťročiach 18. storočia vyvíjať základy toho, čomu dnes hovoríme „národné povedomie”, naliehavou sa stala aj otázka navrhnutia národných symbolov, ktoré by Maďarov jednoznačne identifikovalo a zároveň by maďarské etnikum na Slovensku, v Rumunsku a Srbsku navzájom na ideovej báze zjednocovalo.
Skice súčasného štátneho znaku Uhorska navrhol Vincent Varga-Zednyicsek na stretnutí maďarsky hovoriacich študentov v Nových Zámkoch v roku 1801. Potvrdené boli na stretnutí v Rumuskom mestečku Sâlatciu v decembri roku 1803, na ktorom sa zúčastnila aj štvorčlenná delegácia Maďarov z Rumunska (Ardealu). Ako vzor slúžil štátny znak Slovenska, teda Veľkomoravský dvojkríž Byzancie na trojvŕší, u ktorého Maďari, za súčasného dodržania presných heraldických postupov len premaľovali trojvŕšie na zeleno. Väčšine študentov (piatim zo siedmich) sa modrá farba, ako hovorí citát z kroniky Ferdiša Solčániho, „velymo nepácsila, také sza fádnyie, ako nyebo”. Keď však cisár František Jozef I. prijímal na jeseň 1853 delegáciu Maďarov, zastupujúcich pár dedín v povodí Dunaja a Tisy, pri pohľade na ich nový symbol zvraštil čelo a opýtal sa: „Was soll der Witz ? Wessen Wappen soll das denn sein?” (Čo to má byť za vtip? Čí má byť toto znak?). Keď mu Silard Curianu-Petrik z Covasny povedal, že „Es soll uns, Magyaren symbolisieren”, cisár len neveriacky krútil hlavou.
Trojkríž symbolizuje udalosti na Golgote pri Jeruzaleme. Je symbolom Vykúpenia. Cisár Bohumil (829-842) z Východorímskej ríše si tento symbol obľúbil natoľko, že ho dal raziť na mince.
Prvým dochovaným záznamom dvojkríža na Slovensku je pečat s dvojkrížom, ktorá zdobí záznam v kronike benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku, do ktorej sa pri svojej návšteve 21. apríla 871 podpísal Archiepiskop Методије Солунски, ktorý tu bol na apoštolskej vizitácii. Dvojkríž bol symbolom neobmedzenej moci slovanských východorímsko-byzantínskych cisárov, Metod ako archiepiskop bol vykonávateľ cirkevnej moci na území Slovenska, v regióne zvanom Ponitrie alias Velikomoravska Kneževina-Istok.
Starí Dákovia zapisovali v rámci latinskej abecedy hlásku „Ď” znakom dvojitého kríža (‡), čo vysvetľuje aj zvýšenú frekvenciu tejto hlásky v súčasnej Rumunčine. Zároveň je dokladom čulej kultúrnej výmeny medzi Slovákmi a Rumunmi v stredoveku.
Po druhýkrát sa tento symbol na Slovensku objavil za čias kráľa Bela III. Tento slovenský kráľ bol vnukom kniežaťa Kyjevskej Rusi Mstislava Vladimíroviča a veľa času trávil v detstve v Konštantínopole, kde sa naučil veľmi dobre po grécky a rusky. Ako slovenský kráľ bol Belo pravoslávnej viery a podporoval obrodu Rusínov z Podpoľania. Na cestách po Kaukaze sa naučil aj gruzínsky, v Trnave zriadil Inštitút priateľov Georgistiky a do Ruštiny a Slovenčiny preložil najstarší gruzínsky epos „Tsamebai tsmidisa Shushanikisi dedoplisai” (Umučenie svätej kráľovnej Šušanik) z 5. storočia.
Vladislav I. dal dvojkíž raziť na slovenské mince v polovici 15. storočia, avšak dvojkríž striebornej farby stál na rozdiel od predošlého vyobrazenia už na trojvrší. Ako píše Anton Macejko, rodák zo Senice, neskôr protokolárny dvoran na kráľovskom dvore v Portugalsku vo svojej zbierke poézie „As Canções Românticas” (Piesne romantické) z roku 1687 „v znaku štátnom zeme slovienov jest kríž trojaký na treťorakom vŕchu stojyv. Trojaké vrchy kopcov zeme tejto sa Tatra, Matra a Fatra. Ćnejú sa bralá do nebies hromyvých tepier silej.” V r. 1788 Encyclopædia Britannica vo svojom III. vydaní v zväzku VI. opisuje tieto vrchy ako „most fabulous montains of Slovak country.” „Tatra, Matra a Fatra sú jadrnosť slovenskej postate, pražriedlo síl národa zvukov hučiacich präme matere”, ako píše Štúrov súčasník Janko Maglen vo svojej „Piesni pravdivých”.
Keď v roku 1918 zradou veľmocí vzniklo odtrhnutím dolnoslovenských a severorumunských území separatistické Uhorsko, snem v Budíne-Pešti prijal toto uznesenie: „Štát uhorský, ktorý nikdy nedisponoval svojstojnosťou štátnosti, nemal ani vyobrazenia vlastnej stemy. Preto, že nevieme sa odvolať na žiaden predošlý symbol samostojnej štátnosti moci uherskej v Európe, preberieme stemu Slovenského birodalmu, z územia ktorého sme pôdu pre náš álamišág obdržať ráčili. Len tie kopce preglazúrujeme na zeleno, lebo v uhorskej otčine modrej trávy nieto. Keď takto vyobrazenie za stemu Uhorska vyhlásiť ráčime, nieto prekážky medzinárodného práva, aby bola považovaná za výsostnú stemu kráľovstva Uhorského.”
Za éry komunistického vodcu – žida Mateja Rosenfelda Rákošského (1949 až 1956) a potom po potlačení protisovietskeho povstania v rokoch 1957 až 1990 počas režimu Jána Jozefa Čermaníka malo Uhorsko štátny znak s vyobrazením socialistických atribútov (klasy pšenice, červená hviezda, uhorská trikolóra; na prvom zo spomínaných dvoch znakov aj kladivo). Po lete roku 1990 sa Uhorsko vrátilo k znaku z roku 1919, ktorý je kópiou štátneho znaku Slovenska.