Spolok milovníkov histórie

Venkúvrov 2010, zimné olympijské hry. Naši chlapci porazili Rusov v ľadovom hokeji. V hľadisku vejú zástavy – bielo-modro-červené a bielo-modro-červené s akýmsi dvojkrížom na modrom trojvŕší. Sú to zástavy Ruska a Slovenska.

Vzhľad zástavy krajiny menovanej na druhom mieste sa v dejinách niekoľkokrát zmenil, až nadobudol svoju súčasnú vizuálnu podobu. V máji meruôsmeho roku sa v Liptovskom Svätom Mikláši zišli slovenskí evanjelickí intelektuáli-rodoľubi, ktorí vo vyjadrení pre tlač uviedli, že zastupujú celý slovenský národ od Šurian po Starú Ľubovňu a od Kalše po Modru. Výsledkom ich spoločného postupu bolo sformulovanie Žiadostí slovenského národa. Autori v bode VIII. požadujú, aby bolo slovenskému národu umožnené vyjadrenie jeho svojstojnosti vlastnými národnými farbami a zástavami, bez akýchkoľvek obmedzení. O aké obmedzenia mohlo ísť, keď sa stretnutie rodoľubov konalo na Slovensku, kde boli predsa odjakživa doma, nešpecifikovali.

Červeno-biela zástava má byť zástavou Slovákov, červeno-bielo-zelená zástava maďarskej národnostnej menšiny a červeno-bielo-zelená s modifikovaným dvojkrížom štátnou vlajkou, ku ktorej by sa hlásili všetky autochtónne etniká. Evanjelici, odchovaní biblickou slovenčinou, z ktorej vznikol moderný český jazyk, považovali za samozrejmé, hlásiť sa k farbám „Bohémie”. Slovenská zástava mala mať národné farby, blízke i českej protestantskej obrodeneckej inteligencii. Farby, spájajúce protestantov na oboch brehoch rieky Moravy – Slovákov-evanjelikov s Čechmi-husitmi.

O dva mesiace neskôr odišiel jeden z autorov Žiadostí, Jozef Miloslav Hurban na juh, aby navštívil bratský národ Srbov. „Srbi sú ver´ junáci ako sa patrí”, píše svojej milej, „Tí už bojujú proti Maďarom o svoju slobodienku samostojnú so zbraňou v ruke, zaťiaľčo my sa tu len s básničkami zagebáwame”. Uhorskí Srbi, ktorým finančne značne vypomáhali petrohradskí agenti, zastupujúci záujmové kruhy okolo ruského cára zorganizovali s ruskou pomocou svoje povstanie a v Belehrade dostal aj Hurban niečo, čo veľmi potreboval: peniaze, presnejšie – veľa peňazí. Domov na Slovensko si odniesol najmenej desať tisíc zlatých, aby mala Slovenská národná rada finančné zdroje, potrebné na začatie ozbrojeného boja za udržanie územnej celistvosti krajiny. Ale okrem peňazí priniesol Hurban so sebou ešte niečo: jednu zástavu. Novú zástavu Slovenskej Národnej Rady tvorila srbská trikolóra, skladajúca sa z takzvaných „farieb slovanstva”: bielej, modrej a červenej. Pôvodný exemplár je ešte aj dnes vystavený v budove Národnej Rady Slovenskej republiky na hradnom vŕšku.

Uhorskú revolúciu (povstanie ultraradikálnych Maďarov) František Jozef nedokázal potlačiť, preto požiadal o pomoc báťušku Cára Mikuláša I. Rusi sem priniesli so sebou ich vlastnú, bielo-modro-červenú zástavu a zrazu, bez hlbšieho vysvetlenia, prebrali tieto farby ruských víťazov aj vodcovia slovenského ľudu. Bielo-modro-červená vlajka prežila ako úradná slovenská zástava a symbol svojstojného slovenského národa prvú Česko- – – slovenskú republiku a aj prvú nezávislú Slovenskú republiku, kdežto po prevzatí moci komunistami sa na istý čas vytratila, jej používanie bolo dokonca považované za prečin, lebo mohla pripomínať klérofašistický režim a mohla navádzať Slovákov k novým separatistickým chúťkam, keď už sa podarilo druhýkrát v dvadsiatom storočí krvopotne obnoviť a znovuvybudovať jednotné Česko- – Slovensko.

Po takzvanej „nežnej revolúcii” v roku 1989 oduševnelí slovenskí národniari znovu vytiahli zo svojich almár dobre známe a starostlivo odložené prápory a symboly, ibaže v tom čase sa zrútil Sovietsky Zväz a vznikla Ruská Federácia a aj tá si vytýčila ako vlastnú vlajku starú dobrú kombináciu bielej-modrej a červenej. Rusi prevzali slovenské národné farby? Nie, Slováci prevzali slovanskú trikolóru, podobne ako ju na svojich vlajkách majú Chorváti, Slovinci, Srbi, Česi. Aby nedošlo k zámene, vložili Slováci na svoju zástavu dvojitý kríž. Je to ten kríž, o ktorom možno povedať, že ho je možno nájsť aj na uhorskom znaku. Aktuálna štátna vlajka Slovenskej republiky teda predstavuje štvrtú zástavu Slovákov za posledných 160 rokov.