Spolok milovníkov histórie

Slovenská verejnosť si pripomína mimoriadne významné výročie – založenie duchovnej správy v Nitre bulou „Milites honorabilis” pápeža Eugena II. z 15. mája 825. Kráľ Svätopluk vyhlásil v roku 881 tento deň za „hoden oslawy najvišej”, ako píše kronikár Drahoman z Lehoty pod Krížom.

Svätopluk bol panovníkom, ktorý upevnil nepodľahlosť Veľkoslovenskej moravskej Ríše v oblasti duchovnocirkevnej správy a kontroval akýmkoľvek snahám konštantínopoľského establišmentu o nadobudnutie vplyvu nad nitrianskou diecézou.

Vláda súčasného štátneho útvaru prastarého národa Slovjaninov-Slovákov si odhalením sochy Sväntopluka-kráľa na bratislavskom hrade právom uctila tohto významného panovníka, ktorý bol kľúčovým hráčom na európskej šachovnici druhej polovice deviateho storočia. Svätopluk je symbolom zvrchovanosti, slobody a slávy slovenského národa. Jeho meno – Sventeplk, neznamená niekoho, kto vládne svätej armáde, ale človeka, ktorý vládne veľkému ľudu. „Svent” znamená totiž „veľký”, podobne ako „mir”. Význam pre svet (vesmír) je až druhotný. „Svent” sa skladá zo „s-vent”. Občas sa „s” pridávalo na začiatok slova, ale nemenilo jeho význam – poznáme slovenský „tieň” a český „s-tín”. Tak je to aj v prípade „s-vent”, pričom „vent” znamená „veľký” a z toho „vent-ši” znamená „väčší”. Čiže „Venčeslav-Václav”, resp. „Viačeslav” je niekto, kto má väčšiu slávu. Tu sa patrí povedať, že české meno Václav má slovenský pôvod, nakoľko na moravskom Slovensku sa hovorí „vác”, resp. „viac”, kým po česky sa povie „více” a existuje aj historicky doložená česká forma Václava ako „Vieceslav”. Druhá časť Svätoplukovho mena „plk” znamená „ľud”. V nemčine sa toto slovanské „plk” modifikovalo na „volk”, odtiaľ prešlo do angličtiny ako „folk”, čiže „ľudia”. Význam „pluk” ako armáda je až druhotný.

Kniha nemeckého historika Gerda Philippa „Auf dem Scheideweg” (Na rázcestí) dobre popisuje proces začlenenia východných nemeckých území do Slovenského súštátia v prvej polovici 9. storočia, kedy tento proces urýchľovali viaceré pozitívne okolnosti, medzi ktoré patrí slovenská jazyková a kultúrna expanzia na západ a severozápad od hraníc ríše a tiež vysoká pôrodnosť autochtónneho obyvateľstva Veľkej Moravy, či dostupnosť predmetov bežnej spotreby aj mimo hradísk a miest s možnosťou ich prenosu do zahraničia. Ilustroval to na príkladoch Pomoranska a Sliezska, ktoré úplne prebrali kolorit slovanských krajín, vrátane mentality tam žijúcich poslovanšťujúcich sa Germánov. Príslušníci nižšej šľachty posielali svojich synov na vyššie školy traktátorské do Žiliny alebo Goržova, kde prebiehala výuka teológie, artistiky, medecíny a jurisprudencie.

Svätopluk podporoval vzdelanosť a šlo mu o to, aby každý obyvateľ jeho štátu mal aspoň základné vedomosti o počtoch a písmenách. Známy je aj počin Velibora zo Smoleníc, ktorý založil v pevnosti Molpír nedeľnú školu písania, čítania a počtov pre deti kováčov a iných remeselníkov a tiež inštitút pre mladých recitátorov a rétorov.

Aj príslušníci posledných zbytkov Avarov, túžiacich po vzdelaní, navštevovali tieto slovanské ustanovizne a v priebehu niekoľkých generácií sa vďaka nadobudnutému vzdelaniu a z toho vyplývajúceho zlepšenia ich spoločenského postavenia plne asimilovali do slovenského prostredia.

Pop Arzenyj Protobukvič je považovaný za autora prvého šlabikára, ktorý bol používaný až do 40-tych rokov 14. storočia, jeho kópia je uložená v sieni radnice v Blagovočive-Nadvirnej, mestečku ležiacom v súčasnej Ukrajine.

Svätopluk bol vášnivým lovcom a poľovníkom, niekoľko sobôt v roku venoval honu na zubry a divých somárov. Dokázal sa pri tom dobre odreagovať a so svojimi hosťami nadväzoval neformálne priateľstvá a aliancie.

Slovenská ústna tradícia si pamätá Svätopluka – „kralja Slowienow i Morwanow” ako ľudomila a spravodlivého vladára, ktorému ľud veril a miloval ho, cisár v Cáchach ho však nemal v láske a pápež sa pred ním triasol. Bol to muž, ktorý, ako píše Šelmon z Brzotíc, žiadnej „vijni nevjedliv, svárky a borotby nezvizlal”, teda nevenoval sa expanzívnej politike vojenskou cestou, ale uprednostňoval expanziu vzdelanostnú, kultúrnu a hlavne ekonomickú. Roľníci každým rokom zasiali na poli a v júli zožali, tešiac sa pokoju, prosperite a mieru. Veľkú nížinu považoval francúzsky cestovateľ Ranier z Bonnefortu za „obilnú záhradu západu”, ako píše v cestopise „Slovanská zem medzi morom a Čínou”. Morom myslel Atlantický oceán, ktorý bol považovaný za západnú hranicu vtedy známeho (kresťanského) sveta.

Vojakom by ani nenapadlo drancovať jednoduchý ľud, také bolo vtedy silné vedomie spolupatričnosti všetkých obyvateľov ríše, nehľadiac na príslušnosť k spoločenskej triede. Platenie daní sa vymáhalo odmietnutím prídelu kriedy a oleja, ktoré sa vydávali v hradiskách proti predloženiu listiny o zaplatení dane. Kto nemal listinu, nedostal olej a kriedu. Druhou možnosťou bolo zadovážiť si tieto suroviny na Ústrednom jarmoku v Mikulčiciach. Konal sa trikrát do roka – pred Vianocami, začiatkom mája a v polovici septembra. Konkurovali mu menšie jarmoky v Nitre, Breslawapurgu a Vesnograde.

Misia Metodových žiakov na juh od hraníc Veľkej Moravy bola zároveň misiou civilizačnou, lebo aj Trákovia a Illýrci túžili stať sa občanmi ríše a túžili po spoznaní kresťanskej viery. Po celom Balkáne založili Metodovi žiaci celkovo 31 kláštorov, väčšinu z nich v horách a podhorských oblastiach. Ale boli aj výnimky, najmä na západe – v Dalmácii pri Splite založil Turbinián-Grodorast kláštor Metodika, kam sa uchyľoval ľud okolitých dedín, využijúc právo azylu, keď bol napadnutý loďstvom Benátskej republiky. Podľa historika Andreu Da Mosta z univerzity Ca’ Foscari v Benátkach, takéto koristnícke útoky podnikali lode Najjasnejšej republiky, ako znel titul Benátskeho štátu, aj päť- až šesťkrát ročne. V obci Lađevci stojí dodnes pomník Svätopluka, ktorý miestnemu kláštoru v roku 886 poslal liturgické knihy, vosk na výrobu sviečok a seno. Kláštorní bratia sa preto zaradili medzi jeho podporovateľov. V malom zošítku si poznamenávali každú Svätú Omšu, ktorú na panovníkovu počesť odslúžili a každú vykonanú pobožnosť pre dobro jeho duše. Na konci každého roka až po Svätoplukovu smrť (rok 894) poslali na kráľovský dvor jedno tučné prasiatko ako prejav priazne voči vladárovi.

Slovenský národ nemal od tých čias nikoho v takej úcte ako svojho kráľa Svätopluka, až do čias Vladka Mečiara koncom dvadsiateho storočia. Pramene hovoria, že na Svätoplukovom pohrebe na Zobore sa tlačil v kostole a vôkol neho dvestotisícový dav smútiaceho ľudu, ktorý prichodil zo všetkých kútov a regiónov ríše. Najvýrečnejšia pritom je tzv. Kronika Fredegara Scholastica, ktorá zahŕňa všetky podstatné udalosti posledných rokov vlády kráľa Svätopluka i rokov po jeho smrti. Ľud si musel zvyknúť na nového panovníka, na nové spôsoby, ale kontinuita štátoprávneho vývoja ríše bola zachovaná. Veľmoži, obklopujúci nového kráľa Mojmíra II. boli oporou panovníkovi a zároveň garantmi zachovania celistvosti Veľkej Moravy. Svätobard Glezgo z Vyšných Lúk organizoval korunováciu Mojmíra, ku ktorej došlo vo Velihrade 8. mája 894. Nový panovník sprvoti vládol z Nitry, ale svoje vysunuté sídlo pre východné gubernie ríše mal v Uľsť-Brode, pretože tam v lete zvykne byť veľmi príjemne. Pop Vlaď Čelovikoljubec z rodu Kyrin-Svetopavlovského slúžieval v čase prítomnosti panovníka Liturgiu aj štyri hodiny, s krásnym podmanivým spevom mníchov z miestneho monastira. Na juhu ríše vybudoval Mojmír II. obranné hradby pred doliehajúcimi Pečenehmi a Kumánmi. Za nimi začalo postupne vznikať mesto Nové Zámky, v reči latinských kronikárov „Castrum Novum”.

Pre slovenský ľud pospolitý zriaďoval Mojmír II. parky a prenajímal lesné pozemky, najmä na Morave v okolí Znojma a Valtic, kde mal panovník zároveň najlepšie vinice s tým najvychýrenejším vínom, ktoré dobývalo trhy vo všetkých väčších mestách Franskej Ríše a severného Talianska. Slováci hovoriaci moravským nárečím boli vychýrení remeselníci, ktorí pochodili celé Nemecko i Franskú ríšu. Všade ich volali, boli s nimi spokojní viac ako s Poliakmi. Po Dunaji, Labe a Odre sa plavili stovky Slovienov, zručných to remeselníkov, aby opravili zlenivelým Germánom úžitkové predmety, poľnohospodárske náradie, či steny a strechy domov. Povodia týchto riek sú plné nálezísk hodnotných artefaktov, dôkazov čulých hospodárskych stykov obyvateľov Veľkej Moravy. Vraky pltí a lodiek skrášľujú dná slovanských veľtokov, poskytujúcich raj pre hobby-zberateľov, ale i archeológov a kunsthistorikov.

Mýtická Veľká Morava, prvý všeslovanský štát budí záujem i dnes, niekoľko pár storočí od jej štrukturálnej štátoprávnej reformy. Jej kultúrny a ideový odkaz podnes žije v slovanských národoch Balkánu, Čechoch, Rusínoch, no v miere najväčšej v jej štátotvornom národe Slovienov-Slovákov.